O autorovi

V rokoch 1950 – 1952 bol prvým rektorom Vysokej školy výtvarného umenia v Bratislave. Venoval sa hlavne figurálnej maľbe a zátišiu, využíval metafóry a symboly. Vrcholné diela pochádzajú z vojnového obdobia (Katastrofa, Jeho postoj k umeniu a základný arzenál výrazových prvkov sa sformovali do definitívnej podoby v podstate už počas štúdia. Kolorit figuroval ako nosný prvok, ktorý farbu posunul do úlohy plnohodnotného významu. Zároveň s farebnosťou sa upevňovali aj ďalšie dôležité prvky, napríklad svetlo. Umelec pritom objavil a inovoval Rembrandtov spôsob maľby, ktorý ho okrem temnosvitu zaujal predovšetkým svojím neskutočným vnútorným žiarením svetla. Jeho zámerom bolo uskutočniť „absolútnu maľbu“, čo znamená, že prioritou nebolo zobrazovanie skutočnosti, ale realizácia maliarskych cieľov maliarskymi prvkami a riešenie maliarskych otázok. V tejto súvislosti presadzoval imaginárnosť maľby, ktorá síce zostávala pri predmetnom zobrazení, ale zakladala sa na maliarovej predstavivosti a predstave určujúcej samotný predmet maľby. Formálne však jeho maľba aj naďalej vychádzala z klasickej maľby s expresívnymi prvkami, v ktorej široké čierne kontúry, resp. pozadie, ohraničovali žiarivé farebné plochy, plôšky a body.Nešťastie); po 2. svetovej vojne sa priklonil k poetickému realizmu (Matka s dieťaťom na chrbte, Materstvo).
V roku 1963 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1968 národný umelec in memoriam.